dorah_blog

V hnuse sychravých novembrových dní, ktoré ale fakt v júli nemajú čo hľadať, už ani netuším ako vyzerá betálne nádherný letný večer,  keď sa vraciam unavená  Slnkom s horúcou rozohriatou pokožkou a so zaprášenými prstami na nohách od nekonečného prehŕňania kamienkov štrku na pláži. O to viac tepla sála na mňa z fotografie zachytenej počas tých pár málo letných dní, ktoré nám tento rok tak chýbajú, z jedného z okien šedivého petržalského terasového paneláka, kde sa v jednom z mnohých okien našiel kus rovnako romantickej duše a zachytil nádherné a úžasné divadlo pripravené nebom ako brutálny kontrast k šedivo ospalým barakom petržalského sídliska.

Neviem, kde príroda berie toľko energie, že dokáže z takého mála zabezpečiť úsmev na tvári a hlasné „jééééj“ v bezútešnosti každodenného zhonu a starostí toľkým ľuďom, v každom prípade jej patrí vďaka za to.

ufo